Pastiersky bič

Kožený bič

Bič bol tiež magickým zvukovým prostriedkom pri otváraní a zatváraní pasienkov, na vyhá- ňanie zlých síl, napr. na Luciu, kedy sa práskaním zaháňali bosorky. Bič sa používal aj na Vianoce a pri hrách mládencov. Biče si väčšinou pastieri vyrábali sami, tak ako väčšinu pastierskeho náradia a riadu. Podľa použitého materiálu delíme biče na ľahké, ktoré sa robievali hlavne z konopy alebo ľanu a ťažké, ktoré boli zhotovené z kože. Takéto biče sa potom dedili z otca na syna. Z fyzikálneho hľadiska bič vydáva zvukový efekt, tzv. prásk podobný výstrelu vtedy, keď jeho koniec – šugliar prekoná rýchlosť zvuku, čo je približne 340m/s alebo 1230 km/h (záleží hlavne od teploty a vlhkosti vzduchu). Šugliar prerazí zvukovú bariéru a výsledkom je zvukový efekt nazývaný aj sonický tresk, ktorý nastáva aj vtedy, keď tryskové lietadlo prekoná rýchlosť zvuku.

Predaj a výroba bičov

povraz alebo remenček upevnený na drevenej rúčke – bičisku. Podľa veľkosti a účelu existovali dva základné druhy: 1. furmanský bič s dlhou tenkou rúčkou z brezového alebo drieňového prúta (100–200 cm) a s dlhým bičom z kože alebo z motúza (80–120 cm); 2. pastiersky bič s kratšou drevenou vyrezávanou, vybíjanou alebo olovom vylievanou rúčkou (35–55 cm) – bičisko, čaporisko s 3–6 m dlhým bičom, ktorý býval spletený z 4–5 kožených remencov (ťažký bič), konopných alebo ľanových motúzov (ľahký bič). Spojené boli mosadznými alebo koženými obručami a ukončené koženým strapcom (kystkou). Ten bol podstatný pre zvukový efekt plieskania biča. Zhotovovali si ich gazdovia a pastieri prevažne sami. Ťažký bič bol vzácny a často sa dedil z otca na syna. Vo väčšom množstve sa biče začali vyrábať až v 30. rokoch 20. storočia. V 19. storočí sa používali prevažne ľahké biče. Zdobené boli najrozšírenejšie v Novohrade, Honte, Gemeri, menej v okolí Zvolena, Martina, Žiliny, Trenčína. Ich zvukom riadil pastier pohyb stáda a spolu s hudobnými nástrojmi (trúba, roh, zvonce) bol signálnym, ale i magickým zvukovým prostriedkom pri otváraní a zatváraní pasienkov, na vyháňanie zlých síl pri prvom výhone a na Vianoce. V slovenskom folklóre sa bič ustálil ako znak moci („Zlý to pohonič, ktorý si pustí z ruky bič“) a nástroj trestu („Sám si na seba bič uplietol“). Pastiersky bič alebo aj korbáč, čapor, kocar, patrí medzi zvukové signálne nástroje. Na území Slovenska sa vyskytoval od nepamäti. Používal sa pri pasení hovädzieho dobytka, oviec a kôz. Ak sa jednalo hlavne o pasenie kráv, tak každé ráno obyčajne obecný pastier buď zatrúbil na pastierskej trúbe alebo zapráskal bičom, pričom na tento signál vyháňali gazdovia svoj dobytok postupne na dedinu tak, ako ňou pastier prechádzal.

ľudový kožený bič či pastiersky bič ako hudobný nástroj

– signalizačný nástroj, ktorého zvukom pastier riadi pohyb stáda. Tiež bol magickým zvukovým prostriedkom na vyháňanie zlých síl pri prvom výhone dobytka na Vianoce a pri hrách mládencov. Skladá sa z drevenej rúčky (bičiska) a z dlhého koženého remenca. Bičisko zo slivkového alebo z iného tvrdého dreva bolo zdobené vyrezávaním, vylievaním olova alebo vybíjaním iným kovom. Vlastný bič pozostáva zo spletaných kožených remencov (4 – 5-dielny bič), ukončených konopným alebo ľanovým motúzom, spojených mosadznými obrúčkami a ukončených koženým alebo textilným strapcom (kystkou), ktorý tvoril zvukotvorný efekt plieskania. Zdobené biče boli najrozšírenejšie v Honte, Gemeri, Novohrade, menej v okolí Martina, Zvolena a Trenčína. Biče si zhotovovali sami pastieri, boli pomerne vzácne a dedili sa z otca na syna. Na paši potom pomocou biča rôznymi druhmi práskania riadil pastier stádo, dával znamenie psovi, aby ho zavrátil alebo usmernil, prípadne slúžil aj na dorozumievanie pastierov.